Jiří Vacek - duchovní učitel

Peter Štuller

Veľmi dobre si pamätám obdobie do roku 1989, keď jedinou „duchovnou“ knihou, ktorá sa dala legálne kúpiť a čítať, bola biblia. Kniha ťažko zrozumiteľná pre povrchného hľadača Boha, so stovkami rôznych prekladov a výkladov kvôli ktorým sa kresťania vyprofilovali do viac ako 3000 rôznych siekt a prúdov na celom svete. Tiež si dobre pamätám obdobie po nežnej revolúcii, keď knižný trh zaplavili všetky dovtedy zakázané žánre, medziiným aj náboženská literatúra a ohromné množstvo najrôznejšej mysterióznej, ufologickej, magickej, parapsychologickej, kvázi mystickej a kvázi duchovnej literatúry, rôznych brainwashingových, sublimačných a stimulačných metód typu „ TY to dokážeš!, TY budeš úspešný!, TY zbohatneš!, Nauč sa ovládať svet a ľudí!“, skrátka raj pre ego. Tieto knihy boli zaiste svojim spôsobom zaujímavé, nemohli však nadlho uspokojiť dušu nespokojného hľadača konečnej pravdy. Tiež si veľmi dobre pamätám rok 1991, keď sa mi po niekoľkoročnom zúfalom modlení, prosení a hľadaní zmyslu tohoto biedneho života dostala do rúk kniha od Květoslava Minaříka „Přímá stezka – mystická praxe k poznání skutečnosti“. V tom momente sa mi zrútil celý dovtedajší svet, pochopil som že už je to TU a nikdy už nebudem vnímať tento svet tak, ako som ho vnímal do toho okamžiku. Otvorila sa mi cesta. Niekto si možno pomyslí: je tam toho, dnes stačí zájsť do kníhkupectva, siahnuť na tú správnu knihu a si na ceste! Ono to však tak nefunguje. Totižto len niekoľko percent ľudských bytostí má to šťastie a karmickú dispozíciu narodiť sa v krajine slobodnej, demokratickej, kde navyše je možné si zakúpiť hodnotnú duchovnú literatúru. Ani to však ešte nie je výhra: jedinec musí byť karmicky a duchovne zrelý na to, aby rozpoznal hodnotu ponúkanej knihy, klenot od braku, priamu cestu od zachádzky a pasci. Ako ťažké a záslužné je nielen dostať sa k hodnotnej knihe, ale vôbec narodiť sa ako ľudská bytosť na tejto zemi, najlepšie vystihol veľký tibetský majster Padmasambhava, citujem:

„Prax Dharmy, ktorá prináša vyslobodenie z oceánu samsáry, je v každom prípade nutná. Ak to nepochopíš, nie je pravdepodobné, že znovu dosiahneš zrod v ľudskom  tele za slobodných a priaznivých podmienok. Je to pravdepodobné asi tak, ako že hrach hodený na stenu tam priľne, alebo že korytnačka ktorá sa vynorila z hlbín mora prestrčí hlavu krúžkom  ležiacim niekde na hladine, alebo tak, ako že semienko sezamu hnané vetrom sa zachytí práve na špičke ihly. Pre ilustráciu ako vzácne je prežiť život človeka, môže slúžiť nasledujúci obraz: keď si predstavíme všetky bytosti šiestich sfér ako hromadu zŕn, skoro celá je tvorená z diablov, hladných duchov a zvierat, polobohovia tvoria tenkú vrstvu a bohovia s ľuďmi len samotný  vŕšok. Keby ste mohli vnímať všetky bytosti z iných sfér existencie, spoznali by ste, aké množstvo je tých, na ktorých sa cenné ľudské telo nedostalo........ak však získate v dôsledku predchádzajúcich činov ono tak vzácne ľudské telo, ale budete hluchí, slepí, zmrzačení alebo duševne poškodení, nebudete sa môcť tešiť  zo svojich schopností a len ťažko budete môcť praktikovať najvyššiu Dharmu. Ak sa narodíte v odľahlých končinách medzi barbarmi, opäť vám nebude daná možnosť zvoliť si cestu Dharmy........“

Takto nám bolo objasnené, aké nesmierne zásluhy musia predchádzať cennému ľudskému zrodu a to sa nám ešte nedostala do rúk kniha s najvyššou náukou a nestretli sme osvieteného majstra v ľudskom tele!!!

Po tomto pochopení som si o to viac vážil každú knihu o duchovnej praxi z ktorej bolo jasne cítiť, že ju písal naozaj duchovne vyspelý autor zo svojej vlastnej skúsenosti.

Ďalšie štyri roky som sa zaoberal hlavne štúdiom buddhizmu a buddhistickej literatúry, pobudol som nejaký čas aj v buddhistickom kláštore v Great Gaddesden (GB) u cteného Ajahna Sumedha, predstaviteľa Theravadovej Thajskej lesnej školy. Z tohoto pobytu mi v pamäti zvlášť utkveli dva momenty. Ten prvý bol, v akej úcte mali učenie Ramanu Maharishiho ktorého som dovtedy nepoznal. Na čestnom mieste tamojšej buddhistickej knižnice trónili tri diely „Talks With Sri Ramana Maharshi“, ktoré by som si inak v tak rozľahlej knižnici asi nevšimol. Druhý moment bol, keď som raz navštívil Ajahna Sumedha, sedeli sme sami, potom sa mi Ajahn Sumedho veľmi prenikavo a dlho zadíval do očí a nakoniec sa ma spýtal: „Uvedomuješ si, aký dar si dostal?“ Ten pohľad a tie slová ma odvtedy sprevádzajú a sú mojimi najlepšími spoločníkmi vždy, keď sa pýcha u mňa chystá zvíťaziť nad pokorou.

V roku 1995 vychádzali duchovné knihy v Čechách a na Slovensku ako na bežiacom páse. Nie všetky však mali skutočnú hodnotu a začínajúci adepti duchovnej cesty mali (a majú aj dnes) ťažký výber rozpoznať literárne duchovné skvosty od kníh, ktoré ich skôr zdržiavali a nesmerovali k priamej duchovnej praxi. O to krajšie bolo zistenie, že aj u nás vychádzajú klenoty duchovnej literatúry nielen z pera orientálnych autorov, ale napísané osvietenými bytosťami žijúcimi teraz medzi nami. Tak som sa dostal ku knihám Jiřího Vacka. Žiakom hľadajúcich exotického majstra s tajomným pohľadom a sľubujúceho zázraky by zrejme tento navonok obyčajný dôchodca z Prahy neulahodil, mne však bolo okamžite jasné, že som objavil skutočného plne realizovaného majstra. Ďalšie stretnutia a hlavne prax pod jeho vedením mi to nadovšetko potvrdili. Nechcem sa ďalej rozpisovať o mojej praxi, píšem hlavne o knihách. Sú tri zdroje kníh, ktoré si vo svojej knižnici najviac vážim: diela a preklady Jiřího Vacka, knihy od manželov Tomášových a buddhistické knihy opisujúce priamu prax. Pána Jiřího Vacka poznám osobne od roku 1995, je mi učiteľom a priateľom, takmer tak isto dlho poznám aj jeho milú a priateľskú manželku Milušku. Manželov Tomášových som nikdy nestretol (čo úprimne ľutujem), mám však skoro všetky nimi napísané knihy, rovnako aj väčšinu ich prednášok. Jiří Vacek a manželia Tomášovi sú podľa môjho názoru duchovným klenotom a duchovným dedičstvom Českého národa a ľudstva vôbec. Manželia Tomášovi už žiaľ nepíšu a neučia, pán Vacek však ďalej píše a učí – ako v súčasnosti asi jediný veľký osvietený učiteľ v našich krajinách. Ak sa pozrieme na rozsah jeho diela – originálnych prác a prekladov, môžu nás napadnúť len prívlastky ako neuveriteľný rozsah, úžasný vhľad, encyklopedické zoradenie a fenomenálny prístup. Jiří Vacek je skutočný fenomén. Vo svojich dielach nielen dokázal v kontexte vystihnúť vývoj a vnútornú podstatu všetkých veľkých náboženstiev, ale aj presne v súvislostiach popísať a vysvetliť ich vnútorný duchovný rozmer, symboliku jazyka a s tým súvisiacu duchovnú prax. Dovolím si tvrdiť, že až ďalšie generácie si skutočne uvedomia rozsah a odkaz jeho diela, presne v zmysle: doma (v tejto dobe) nie je nikto prorokom.

O to väčšie rozčarovanie vo mne vyvolali dlhodobé žabomyšie vojny medzi „Tomášovcami“ a zástancami Jiřího Vacka, vedené hlavne po internete. Je to skutočne úžasný zážitok čítať si jednotlivé jedovaté príspevky „duchovných ľudí“, ktorých jediné životné písomné dielo týkajúce sa duchovnej cesty spočíva v nekonštruktívnom neduchovnom ohováraní.

Ľutujem všetkých nerozhodných adeptov duchovnej cesty, ktorí vďaka týmto nesebakritickým, primitívnym, neplodným príspevkom sa radšej rozhodli venovať sa niečomu inému ako duchovnej ceste, ale ľutujem zároveň aj pôvodcov týchto príspevkov kvôli karme, ktorú si svojou nevedomosťou pripravili.

Tí, ktorí plne chápu aké je karmicky vzácne držať v rukách hodnotnú knihu a cítia vzácnosť stretnutia sa s osvietenou bytosťou, tí len smutne krútia hlavami nad nepochopiteľnou aroganciu a nevedomosťou týchto ľudí, ktorí sa už dlhšie snažia ukázať Jiřího Vacka v inom svetle ako je skutočnosť, zdegradovať jeho majstrovstvo, dielo a odkaz. Týchto ľudí som nikdy predtým nevidel a nestretol, z ich príspevkov však viem, že sa hlásia ku „ochrane“ odkazu a pamiatky manželov Tomášových. Robia to však tým najhorším spôsobom aký je možný a v podstate výsledkom je pravý opak. Pamiatke manželov Tomášových nemotorne škodia a verím tomu, že keby bola Míla Tomášová teraz medzi nami, dištancovala by sa od ich konania a aktivít. Nielenže uvádzajú pomocou médií do pomykova duchovných začiatočníkov a nerozhodných adeptov duchovnej cesty, ale bránia im dostať sa ku kvalitnej duchovnej literatúre dehonestovaním diel Jiřího Vacka a dokonca aj jeho prekladov Maharišiovskej literatúry! Absolútnym vrcholom bolo, keď nejaký iniciatívny hlupák „víťazne dosiahol“ v Ramanashrame zákaz ďalších prekladov Maharišiovskej literatúry pre Jiřího Vacka, absolútnu jedničku týchto prekladov v tom najsprávnejšom Maharišiovskom duchu. Stačilo zneistiť predstavených Ramanashramu „zaručene odbornými“ posudkami o kompetentnosti prekladov. Nevedomý hlupák súdil osvieteného, vystavoval mu kádrový posudok. A podarilo sa! Konečne sa to podarilo nejakému nešťastníkovi, obrať ľudí o tie najkvalitnejšie preklady a zavďačiť sa tak svojej partii. Pomohol tak zvýšiť náklad konkurenčného vydavateľstva? Alebo si iba uľavil? Pochválili ho jemu seberovní, ktorí pod nálepkou duchovnosti si napĺňajú svoje osobné ambície a komerčné ciele, bez ohľadu na duchovné škody, ktoré svojim konaním narobia? Musel si za to vyslúžiť naozaj veľkú pochvalu. Určite však nie od Karmy. Aká karma asi čaká ľudí čo útočia na duchovné knihy, preklady duchovnej literatúry? Bude im stačiť niekoľko desiatok zrodov v oblastiach kde jedinou dostupnou knihou bude pre nich tá stranícka – červená? Pochválila by ich za to Míla Tomášová? A propos, Míla Tomášová: pred niekoľkými dňami sme po meditácii počúvali jej prednášku, OTÁZKY A ODPOVĚDI 4, je tam aj pasáž 16:55 - 17:43, kde veľmi jasne a bez obalu nielenže chváli "Tantra jógu" od Jiřího Vacka, ale aj všetky jeho ďalšie knihy a preklady (áno, aj kvalitné Vackove preklady) Maharišiovskej literatúry, ktorá Míla vyslovene doporučuje!!! Toto sa zrejme čierno-bielo vidiacim odporcom Jiřího Vacka nebude páčiť, ale je to jednoducho tak: tí, ktorí konajú kroky proti J.Vackovi, činia tak aj proti odkazu a učeniu Míly Tomášovej, za ktorú sa len neúspešne skrývajú. Tiež to svedčí o tom, že vôbec nečítajú jej knihy, nepočúvajú jej prednášky a vážne pochybujem že si ctia jej pamiatku, keď takto prznia jej učenie. Pochopiť, uvedomiť si a vážiť si dar (milosť) prístupu k duchovnej literatúre a  k realizovanému majstrovi je súčasne aktom najvyššej pokory a tiež obrovský záväzok strážiť si ho a správať sa morálne.

Hovorí sa, že najjednoduchšie je vrátiť sa z kratšej cesty. Neviem ako ďaleko zašla nenávisť „duchovných“ odporcov všetkého Vackovského vrátane jeho diela a duchovných prekladov Maharišiovskej literatúry, rozhodne však poznám liek: starať sa len a len s pokorou o seba a svoju duchovnú prax, prestať pliesť nerozhodných začiatočníkov, priznať si, že k dokonalosti máme ešte hodne ďaleko a neustále prosiť o odpustenie. Nesprávnych krokov bolo vykonaných až priveľa a určite je načase prestať s vytváraním bolestivej karmy sebe a druhým.

Peter Štuller