O rozdieloch
Zuzana Koubová
Jedným z dôvodov, ktorý vedie k duchovnej praxi, býva okrem túžby po návrate k Bohu aj neriešiteľné duševné utrpenie, ktoré je spôsobené životom v egu a jeho moci. Toto utrpenie spôsobuje plné stotožnenie s fyzickým telom, obmedzenie na život v ňom a jeho svete a neočistená a neovládaná myseľ.
Stotožnenie s telom spôsobuje stav neustáleho strachu z chorôb tela a jeho smrti, kedy prežívame telo ako nás samých a bezcieľny život v predstave, že so smrťou tela končí aj náš život. Energetické väzby, ktoré nás v plnom stotožnení s telom držia, sa nedajú premáhať ani jednorázovými myšlienkami, ani prijatím názoru, že telom nie sme. Jediným riešením je tieto väzby trvale rozpustiť, čo nám umožní rozlíšiť sa od tela ako nehmotné vedomie a následne sa v ňom uvedomiť. Nič iné nás trvale nezbaví vedomého ani podvedomého strachu z chorôb tela a jeho smrti, než prežitie sa vo vedomí, ako slobodné vedomie nezávislé na tele a život v ňom.
Spolu s obmedzením na telo sú spojené aj pocity ohrozenia vonkajším svetom, ktorý je pri plnom stotožnení s fyzickým telom vnímaný ako jediná realita, čím sa mu mylne prikladá vysoká dôležitosť a cena, čo spolu s vlastnými obmedzenými možnosťami a schopnosťami prináša aj sústavný strach a pocit ohrozenia z nedostatku zabezpečenia vlastnej existencie v ňom a s tým spojený strach z budúcnosti a následne smrti. Vonkajšia snaha o odstránenie tohoto strachu a neistoty býva príčinou celej škály krátkodobých a neúčinných riešení, od závislosti na drogách a alkohole, až po získavanie pocitu falošnej neohrozenosti, bezpečia a sebahodnoty na úkor druhých.
Ďalším zdrojom zaručeného a často neznesiteľného utrpenia je neočistená a neovládaná myseľ. Duševné výtvory bývajú väčšinou nabité veľkou silou a objavujú sa jeden za druhým bez prestávky. Strhávajú všetku pozornosť až do plného stotožňovania sa s ich obsahom, ktorý je často negatívny až zlý, a to aj proti našej vôli. Doslova nás ovládajú a nútia v súlade s nimi konať. Človek si spätne môže uvedomiť, že tomu podľahol a nebolo to správne, ale v daný okamžik nemá silu sa brániť. Často sa to rieši potláčaním do podvedomia, čo nie je riešením, pretože tým nás tieto sily skryte ovladajú, čo je ešte horšie, pretože ich nevidíme. Trvalým riešením tejto situácie je postupné a vytrvalé rozlišovanie sa od všetkých výtvorov mysli s rozlišovaním na spásne a nespásne, až do získania trvalej vlády nad mysľou, včetne jemnej mysli a uvedomením si vlastnej rozlíšenosti od výtvorov mysli, ako seba si vedomé vedomie, ktoré je stále, nemenné a prosté všetkých prejavov mysli.
Začiatočník sa nachádza v stave väčšieho či menšieho znečistenia, a v plnom stotožnení s telom a výtvormi mysli. Jeho postup alebo naopak pád na duchovnej ceste je priamo úmerný miere vnútornej čistoty. Postupuje, pokiaľ sa vytrvalo a trpezlivo čistí a zároveň opäť neznečisťuje, čo je skutočne dlhodobý proces a počíta sa na celé roky až životy.
Táto miera čistoty určuje aj úspešnosť, alebo naopak neúspech v jednotlivých stupňoch duchovnej praxe. Samotná miera čistoty, čo na začiatku predstavuje určitú čistotu charakteru spojenú s túžbou po návrate k Bohu, umožňuje samotný nástup duchovnej cesty, oboznámenie sa s náukou a stretnutie s Mistrom. Následne, po oboznámení sa s naukou a po prijatí správneho názoru sa začína s očistou hlavných energetických priechodov od najhrubších nečistôt a zároveň sa čistí a ukludňuje myseľ, čo je pre rozlíšenie sa od výtvorov mysli a vymanenie sa z ich moci na začiatku rozhodujúce. Toho sa v našej praxi dosahuje striedavou pranajámou spojenou s praxou pozorovateľa. V očiste sa pokračuje vnútornou pranajámou, ktorá pri správnom provádení už predpokladá určitú schopnosť vedomého riadenia pozornosti a sústredenia. Po úspešnej očiste sa začiatočník dopracuje ku kľudu mysli a jej trvalému ovládaniu jej nezaujatým pozorovaním. Zvládnutý stupeň pozorovateľa tela, sveta a výtvorov mysli je predpokladom pre priamu prax átmavičáry. Prax átmavičáry vedie k uvedomeniu si seba, ako seba si vedomé vedomie Ja som a trvalý život v ňom prináša vyslobodenie z nebožských zrodov. Toto je v skratke postup stezky z hľadiska očisty.
V princípe očisty a duchovnej praxe žiadne skratky ani zlepšováky neexistujú. Jediné, čo platí je vytrvalá a neprerušovaná prax, ktorá sa postupne prehlbuje s postupujúcou očistou a súčasným zvládaním praxe pozorovateľa a átmavičáry. Nemení sa technika, ale kvalita, ktorá sa postupne zvyšuje a ktorej sme schopní dosiahnuť zo stavu ega cez stupeň pozorovateľa až k vedomiu Ja som. V očiste postupujeme od zbavovania sa pokleslých energií od najhrubších po najjemnejšie a následnom nasýtení jemného tela najprv pránou, potom svetlom a nakoniec vedomím Ja som až po dosiahnutie Najvyššej skutočnosti tvorenej jednotou prejavu a neprejavu.
Pre hľadajúcich nachádzajucich sa v stave ega, ktorý je plný utrpenia a neslobody, musí byť tým najdôležitejším cieľom sa ako vedomie naučiť uvedomovať. Len vo vedomí Ja som neexistujú všetky vyššie popísané druhy utrpenia a len vedomie Ja som a život v ňom prináša návrat zo stavu pádu od Boha späť do života v Bohu.
Tvrdenie, že medzi začiatočníkom a človekom, ktorý má schopnosť sa vo vedomí Ja som z vlastnej vôle uvedomovať, aj keď prerušovane, prakticky nie je rozdiel, a že nemôže pomáhať druhým je nezmysel. Ten, kto sa vo vedomí Ja som dokáže uvedomovať, má za sebou na rozdiel od začiatočníka obrovský kus úspešne zvládnutej praxe, dosiahnutú úroveň potrebnej očisty, vedomého riadenia pozornosti, ovládania mysli a úroveň rozpustenia vásan smerujúcich k svetu a telu, potrebnú na získanie schopnosti sa vo vedomí uvedomovať, a mnoho ďalšieho. Má navyše schopnosť pomáhať druhým si Ja som uvedomiť. Začiatočník nemá ani jedno a navyše bez pomoci Mistra, ktorý sa v Ja som dokáže uvedomovať ani nemá možnosť sa sám uvedomiť.
Pokiaľ ide o prerušované uvedomovanie sa vo vedomí Ja som, napríklad počas spánku, alebo spôsobené chvíľkovým vypadnutím, ten, kto sa vie v Ja uvedomovať z vlastnej vôle, sa tam vie bez cudzej pomoci z vlastnej vôle zase aj vrátiť a nepadá ani na tu chvíľu späť na úroveň začiatočníka, alebo dokonca pod ňu, a už vôbec nie celkovou úrovňou, a to ani na úroveň začiatočníka, ani na úroveň tých, ktorí sa v Ja som uvedomovať vôbec nedokážu. Ani na úrovni očisty nepadá na úroveň začiatočníka, ani do plného stotožnenia s výtvormi mysli, ani tela, ani predmetov sveta a neobnovuje sa v ňom trvalá a plná nevedomosť ega, tak, ako je tomu u začiatočníka.
Začiatočník nemá prostriedky nato, aby mohol posudzovať vnútorný stav toho, kto sa vo vedomí Ja som uvedomovať dokáže, pretože sa nachádza trvale mimo toto vedomie, a nedokáže sa do vedomia Ja som ani dostať, a už vôbec nie to posudzovať. Jediné, čo je začiatočník schopný posúdiť je trvalá prítomnosť utrpenia spôsobujúceho život v egu. Vidieť snahy niektorých začiatočníkov navonok sa vyťahovať na a dokonca nad úroveň Mistrov a pritom trvale trpieť v egu je na jednu stranu úsmevné, ale na druhú stranu je to aj smutné, pretože začiatočníci sa prijímaním takýchto názorov sami uzatvárajú pomoci, ktorú takto márne hľadajú, aj keď ju majú priamo na dosah. Dôvodom, prečo sa im jej nedostáva, nie je chyba Mistra, ani nauky, ale ich vlastná neochota pomoc prijímať a hlavne neochota sa naukou riadiť. A tí, ktorí takéto názory verejne hlásajú, by si mali uvedomiť, aké následky to u začiatočníkov má a dobre vážiť slová v záujme všetkých.